“Verím v Boha, neverím v Cirkev.” – celkom častý výrok. Keď niekto povie “cirkev”, tak si zvyčajne predstavíme tradičné organizované náboženstvo. Poďme sa pozrieť na význam tohto slova 🧐.
V Biblii sa slovo “cirkev” – v gréckom origináli ἐκκλησίαν (ekklēsian) – používa na označenie ľudí veriacich v Ježiša, nie na označenie organizácie. Takže v pôvodnom zmysle slova každý, kto prijal Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa a rozhodol sa preňho, je súčasťou “cirkvi”, bez ohľadu na členstvo či nečlenstvo v oficiálnej denominácii. A naopak – nie každý, ktorý je oficiálnym členom niektorej cirkevnej denominácie, je súčasťou cirkvi v jej pôvodnom slova zmysle.
Možno si sklamaný z konkrétnej organizácie. Ale vedz, že Ježiš by ťa nikdy nesklamal.
On nie je ako človek. Kresťania, akokoľvek dobré úmysly môžu mať, ťa môžu zraniť. A aj zrania. Pretože majú k dokonalosti ďaleko. A hoci majú na sebe odrážať Božiu lásku a dobrotu, zlyhávajú. Všetci do bodky. Či už majú nejakú oficiálnu vedúcu pozíciu alebo sú len „bežnými“ veriacimi. Nie je to špeciálna sorta morálnejších ľudí.
Jediné, čo kresťanov od druhých odlišuje, je to, že zažili Božiu lásku skrze osobný vzťah s Kristom. To nikoho, samozrejme, nezbavuje zodpovednosti za svoje konanie. Ono to totiž nemá byť o tom, akí sú kresťania, ale aký je Boh – aký je Ježiš. Stať sa kresťanom neznamená stať sa “lepším” človekom, ale stať sa duchovne “živým” človekom. O tom hovoril Ježiš, keď jednému poprednému židovskému farizejovi (farizeji si zakládali na dodržiavaní prikázaní a svojich vlastných tradícií) – Nikodémovi – povedal: “Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ (Jánovo evanjelium 3,3).
Pravé kresťanstvo nie je náboženstvo. Je to osoba, ktorá túži po osobnom vzťahu s tebou. Nie po veľkých duchovných výkonoch a márnej snahe zlepšiť samého seba.
Kika
In-Life Blog 